Andrea Rúfusová, absolvovala štúdium v odbore Ekológia (Systematická biológia a ekológia, Všeobecná ekológia a ekológia populácii a jedinca) na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia sa špecializovala na ekológiu tečúcich vôd. Po ukončení doktorandského štúdia pôsobila 2 roky ako odborný asistent na Katedre ekológie. V súčasnosti pracuje ako koordinátor programu zameraného na ochranu vodných ekosystémov vo Svetovom fonde na ochranu prírody (WWF) na Slovensku.
Andrea, nedávno ste sa stali blogerkou, a napísali ste na blogovisku SME svoj prvý blog s poetickým názvom „Aj rieky by boli les“. Keď sa teraz rozprávame, vedie rebríček blogov podľa výšky ich „karmy“ a veľmi pozitívne je hodnotený aj v diskusiách. Čo vás viedlo k jeho napísaniu a čakali ste také ohlasy?
Určite som také ohlasy nečakala, skôr som z toho mala obavy a kontrolovala som čítanosť s nádejou, že si to prečíta aspoň sto ľudí. Ani blogerkou by som sa ešte nenazvala. Z pozitívnych reakcií som však bola veľmi milo prekvapená. Spomínaný blog som napísala v súvislosti s kampaňou My sme les, ktorá je občianskou iniciatívou na vyjadrenie nesúhlasu s lesným hospodárením a právnou ochranou slovenských lesov. Túto kauzu sledujem už od strednej školy, kedy bola v roku 2004 vo Vysokých Tatrách víchrica Alžbeta a rozpútala prvé veľké diskusie. Na túto tému som písala aj slohovú prácu v rámci maturitnej skúšky zo slovenského jazyka. Je až neuveriteľné, že táto problematika v spoločnosti stále rezonuje ako nevyriešená. Hoci som na prvý pohľad skončila „pri vode“ (v rámci štúdia som sa zamerala na hydrobiológiu), diskusie okolo lesov som nikdy neprestala sledovať. Napríklad aj v rámci dizertačnej práce som sa venovala práve vplyvu odlesnenia na spoločenstvá bezstavovcov žijúcich na dne tokov. Čo sa týka popularity môjho blogu, myslím si, že som len chytila tú správnu vlnu spomínanej kampane. Bolo to však aj mojim cieľom – dostať do povedomia čitateľov problematiku ochrany vôd aj v súvislosti s lesným hospodárením. Táto téma podľa mňa stále vo verejných médiach a diskusiách chýba. Ľudia vo všeobecnosti nemajú k vode, až taký vzťah ako napríklad k lesom, alebo zvieratám.
Rozhodli ste sa odísť z akademickej sféry, z našej Katedry ekológie, a pracujete krátko vo Svetovom fonde na ochranu prírody (WWF) tu v Bratislave. Bolo to ťažké rozhodnutie? V čom spočíva vaša práca?
Rozhodnutie to bolo veľmi ťažké. Ako každá zmena, vyžadovalo si to veľa energie – najviac jej zhltol strach zo zmeny, ale to je prirodzené. Myslím si, že stále existuje akási priepasť medzi vedeckým poznaním a uplatňovaním jeho poznatkov v praxi. Vo WWF sa snažíme o to, aby bola ochrana prírody efektívna a založená na súčasných vedeckých poznatkoch. Ja pracujem ako koordinátor programu zameraného na ochranu vodných ekosystémov na Slovensku. WWF Slovensko je súčasťou WWF Dunajsko-karpatského programu (spolu so Slovenskom na ňom participujú aj Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Srbsko a Ukrajina), ktorého projekty sú zamerané predovšetkým na podporu opatrení na ochranu druhov a prirodzených biotopov, odstraňovanie bariér na tokoch, revitalizáciu narušených biotopov, ale venujeme sa tiež pripomienkovaniu strategických dokumentov a plánov, ktoré určujú smerovanie vodohospodárskej politiky a ochrany prírody. Ako ste však spomínali, pracujem tu pomerne krátko, takže veľa vecí je pre mňa ešte nových.
Predpokladám, že aj v novej práci využívate poznatky a skúsenosti nadobudnuté u nás na PRIFke…
Samozrejme, bez toho by to nešlo. A nielen teoretické znalosti, ale aj skúsenosti a vlastnosti, ktoré som počas štúdia získala. Na vysokej škole som strávila takmer 12 rokov. Aj teraz rada diskutujem s bývalými kolegami a spolužiakmi, naše spoločné témy sa nezmenili. Podľa mňa je to veľmi dôležité, aby sa poznatky získané na akademickej pôde dostávali do praxe. V tom môžu byť mimovládne organizácie akademickej sfére veľmi nápomocné.
Čo by ste odkázali našim študentom a záujemcom o štúdium? Ako by ste ich motivovali prírodné vedy študovať?
Študenti to nemajú vždy ľahké, informácie sa niekedy valia z každej strany a často sa stáva, že sa v tom jednoducho strácajú. Ja si s odstupom času napríklad prajem, aby som znova mohla chodiť na prednášky a užívať si prílev informácii. Ale keď som sedávala na prednáškach pred rokmi, určite som ani ja nebola vždy taká nadšená. Za moju krátku prax vysokoškolského pedagóga som si však všimla jednu vec, a síce, že študenti sa málo pýtajú a diskutujú. Preto by som im chcela odkázať, nech sa neboja byť aktívni a nech sledujú čo sa okolo nich deje. To je kľúčom k úspechu, nie samotný titul, alebo najlepšie známky.
Budúci vysokoškoláci nech hlavne študujú to čo ich baví, pretože na to aby boli v oblasti pôsobenia dlhodobo tvoriví a činní, sa v nej musia takpovediac nájsť. Najmä pri štúdijných odboroch s vedeckým zameraním. Ak ich to raz naozaj chytí za srdce, tak potom už budú mať takmer neobmedzené možnosti. Na druhej strane, nech sa to neboja skúsiť, aj keď majú pochybnosti. Nič nie je navždy, takmer vždy je možná zmena. Prírodné vedy predstavujú široké spektrum možností štúdia, preto by som záujemcom odporúčala venovať výberu dostatok času, napríklad aj prísť na Deň otvorených dverí na fakultu, informovať sa priamo na mieste, obzrieť si školu, laboratória a pod. Mňa napríklad vždy zaujímalo viacero vecí. Časom sa to však vykryštalizovalo a našla som sa v štúdiu ekológie. Možno aj preto, že je to interdisciplinárna veda, ktorá vám dáva veľa slobody v myslení. V tom u mňa nemá konkurenciu.
Zhováral sa: Branislav Bleha, PriF UK